piatok, 17. marca 2017

Relieved


Neželala si to. Žiadnu útechu, či iný prejav pozornosti. Chcela byť sama. Vysporiadať sa s ďalším hlúpym dňom a prekážkami, ktoré so sebou prinesie, po svojom. Nestála o akúkoľvek pomoc. Tak prečo sa jej na to opýtal? Prečo z jeho úst vyšla tá prekliata otázka o tom, ako sa má, a v priebehu sekundy tak premenila všetku jej snahu navnivoč. Múry, ktoré za ten čas okolo seba vystavala, pôsobili dojmom, akoby boli z piesku! Padli ako domčeky z karát a spôsobili, že tam teraz iba tak stála, zatiaľ čo sa jej oči pomaly zalievali slzami. V krku jej navrela hrča, ktorú nebola schopná prehltnúť, jej ústa sa tak otvárali a zatvárali bez toho, aby vydali čo i len hláska. Napokon to vzdala a zovrela ich do pevnej priamky. Musí vypadnúť! Ak sa okamžite niekde nestratí, všetci navôkol uvidia, čo sa v skutočnosti ukrýva za falošnou maskou usmiatej tváre. Nebol čas na premýšľanie. Vytrhla ruku z jeho zovretia a rozbehla sa smerom k prvému únikovému východu, na ktorý jej padol zrak. Razila si cestu pomedzi ľudí, ktorí na ňu vrhali prekvapené či urazené pohľady, ignorujúc volanie jej mena, ktoré sa ozývalo za jej chrbtom. Vrútila sa do dverí, ktoré sa rozleteli do strán pokračujúc čo najrýchlejšie ďalej, točitou spleťou uličiek. Vedela, že jej už neostávala veľa času. Keď zahla za posledný roh, naskytol sa jej pohľad na 'ideálne' miesto. Ocitla sa v suteréne, z ktorého nahor viedlo neveľké tmavé schodisko. Priamo pod ním sa črtala malá skrýša. Akoby niekto pri výstavbe tejto budovy vedel, že raz niekomu možno príde vhod a vybudoval ju tam práve pre tento účel. Na konci so silami sa zviezla popri stene, sadla si na špinavú, chladnú dlážku, rukami si obopla kolená a s búšiacim srdcom čakala na to, čo príde.

 V márnej snahe udusiť vzlyk, ktorý sa pomaly predieral z hrdla von, dvihla ruky k tvári a prekryla svoje ústa dlaňami. Nezmyselný pokus o vytvorenie akejsi ochrannej bariéry pred čímsi, čo si neúprosne razilo svoju cestu na povrch. Neexistoval žiaden spôsob, ktorý by to dokázal zastaviť aj napriek tomu, že to chvíľu vyzeralo nádejne. Hrôza v jej očiach bola dostatočným dôkazom devastujúcej skazy, ktorá mala nasledovať. Dusila ju v sebe už pridlho, dobre to vedela. Desila sa však chvíle, kedy sa hrádza prelomí a všetko navôkol zaplaví nános bahna a špiny posledných mesiacov jej života. Nechcela to dopustiť. Naozaj sa snažila vidieť život z tej lepšej stránky, no dôvody pre radosť sa hľadali oveľa ťažšie ako si to predstavovala. Ruky si pritisla na hruď. Duševná bolesť sa stávala fyzickou, cítila, ako jej trhá srdce na kusy, ako sa prasklina v jej hrudi pri každom nádychu čoraz viac prehlbuje. Nemôže. Už to ďalej nevydrží...
 Ticho preťal hlboký, dunivý ston, plný zadúšajúcej sa bolesti. Ten, ktorý iba vzdialene pripomína čosi ľudské. Ten, pred ktorým nemožno ujsť a ktorý Vás napokon dostihne, lámajúc aj posledné zvyšky odhodlania, ktoré vás doteraz držalo pokope a nútilo kráčať ďalej. Vysaje z Vás všetok kyslík, paralyzuje pľúca, srdce, mozog, svaly. Nechá Vás zmietať sa v záchvatovitých kŕčoch trpkého žiaľu, až kým z Vás nevyžmýka úplne všetko, do poslednej kvapky. A predsa navzdory svojmu utrpeniu nechcela v boji celkom poľaviť, čo v istom smere napokon ani nikdy neurobila . Lapanie po dychu však vzlyky iba prehlbovalo, ozvena plaču naberala na intenzite a šírila sa tak kľukatými chodbami ďalej, na míle ďaleko od zdroja. Poddať sa tomu bola jediná možnosť, ako to ustáť bez ďalších následkov a tak nechala prílivovú vlnu, aby ju so sebou zmietla úplne. Nechala sa stiahnuť na tmavé dno oceána svojej duše, do hlbín smútku, kde teplé lúče slnka neprenikajú. Prinútilo ju to postaviť sa svojmu strachu, bolesti a zármutku zoči voči a nadobro s ním skoncovať.

Neskôr, úplne vyčerpaná a schúlená v klbku, nechala doznieť aj posledný slabučký príval emócií.Vodopád sĺz sa zmenil na jedinú osamelú kvapku, ktorá pomaly stekala lícom nadol, až sa napokon zastavila na zvlnenom kútiku úst. Všetka tá ťažoba sveta na jej pleciach razom opadla. Bol to divný pocit. Tvrdá špinavá dlážka na tomto odľahlom, zatuchnutom mieste, jej  priniesla vytúžený pokoj. Pripadala jej, ako to najpohodlnejšie a najlepšie miesto, aké si mohla zvoliť pre odpočinok. Oveľa pohodlnejšie ako jej vlastná posteľ. Netušila, koľko času odvtedy uplynulo, no napokon ju to v danom momente ani trochu nezaujímalo. Jediné, na čo sa sústredila, bolo hlboké dýchanie, ktoré po chvíli nabralo pomalý, pravidelný rytmus. Po mesiacoch bezsenných nocí, počas ktorých sa jej nočné mory zhmotňovali priamo pred očami, si ju k sebe spánok privinul, ako matka dávno stratenú dcéru, tíško šepkajúc pokojnú melódiu uspávanky, zatiaľ čo jej vedomie zahalil závoj tmy. 
Prebudila sa na jemný dotyk na svojom ramene. Ktosi sa pokúšal o to, aby ju zobudil čo najšetrnejším spôsobom a neprivodil jej pritom infarkt, čo sa mu aj čiastočne podarilo. Prvotnému šoku sa však aj tak nevyhla. Dezorientácia časom a  priestorom spôsobila, že jej chvíľu trvalo, kým rozpoznala tvár a siluetu človeka, ktorý sa nad ňou skláňal. Čakala, že ju zasype otázkami, kázaním o tom, ako hlúpo sa zachovala, čímkoľvek. Namiesto toho sa však iba na malý moment zahľadel do jej očí. Tento jednoduchý spôsob komunikácie úplne stačil na to, aby to všetko pochopil. Vzal ju za ruku a pomohol jej vstať. Tuho ju zovrel v náručí a vtedy to pochopila.


 Uvedomenie si, že po každej búrke napokon vyjde slnko, bolo pre ňu vykúpením.  Život je naozaj zvláštny. Ten princíp, báza na ktorej funguje. Mala dojem, že to nikdy nepochopí, že nikdy nenájde to, po čom tak veľmi túži. Akoby by aj mohla keď sama netuší, čo by to mohlo byť. Po dnešnom dni však s istotou vedela, že to má takmer na dosah....šťastie má takmer na dosah. Po celú tu dobu totiž stálo priamo pred ňou.

By me and my procrastination!:)

6 komentárov:

  1. O.o...som v nemom úžase! Len, čo som zbadala, že si uverejnila nový článok, tak som si ho s nadšením rozklikala, ale niečo také som nečakala. Poviedku. Krásnu, emotívnu poviedku♥♥♥ Veronikááá, ty si šikulka, nesmierne talentovaná ^.^ Ach, ale asi aj trocha v depresívnej nálade :/ No práve z takej sa človek musí vypísať a hneď sa cíti lepšie...sama poznám :D
    Musíš mať toho momentálne strašne veľa...škola, povinnosti, bakalárka a ja neviem čo ešte... Tak rada by som ti pomohla, len neviem ako. Budem teda aspoň na teba myslieť a držať ti všetky palce, čo mám, nech sa všetko podarí a nech tie ťažkosti čím skôr odídu ;) Mne vtedy najviac pomáha mamina, sestra a najmä Boh. Viem, naňho býva človek často naštvaný, ale jednoducho, vždy, keď som sa mu zverila, tak som sa cítila silnejšia...cítila, že to zvládnem, s ním to zvládnem :) Ťažko sa o tom píše, pretože to sama neviem správne opísať...len to skrátka tak cítim...
    Poviedka sa ti neskutočne vydarila, nad niektorými slovnými hračkami som len nemo pozerala s ústami úplne dokorán ^.^ :D Krása♥♥♥ A zbožňujem, keď si viem pri čítaní všetko krásne predstaviť a dokonca aj cítiť tú bolesť alebo radosť hrdinov, čo sa tebe podarilo na jedničku ;) Takže odteraz očakávam viacero z tvojej tvorby♥♥♥ Už sa nedá cúvnuť :D
    Maj sa krásne a nech sa darí :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aaaw Mony ĎAKUJEM Ti za takýto nádherný komentár!♥ Veľmi preveľmi si to cením, naozaj!:)♥ Dlho som premýšľala nad tým, či túto poviedku (alebo jednoducho povedané, tento výplod mojej fantázie) uverejním alebo si ju nechám iba pre seba. Jedným z dôvodov bolo práve to, že sa nesie v pomerne dosť depresívnom duchu, čo by nemuselo u každého vzbudiť práve najlepší dojem a za druhé, išlo vážne iba o akúsi krátku chvíľku, počas ktorej ma nakopla múza a ja som začala tvoriť vo veľkom - nielen písať, ale aj kresliť a robiť všeličo možné a to len preto, aby som sa konečne vymanila zo zabehaného nudného stereotypu. Áno, v škole toho mám teraz vyše hlavy, ale kvôli tomu si vážne nemusíš robiť starosti Mony, si veľmi zlatá.♥ Ďakujem za všetko.;) Ako sama píšeš, s Bohom po boku človek zvládne prekonať akékoľvek prekážky, pretože On by nás nikdy nevystavil niečomu, čo by pre nás predstavovalo priveľké sústo. A navyše mám ako podporu taktiež moju úžasnú maminu a kamarátov. Takže aj napriek tomu že táto poviedka pôsobí veľmi pochmúrne, nemôžem povedať že sa mám zle, ide to a polovica je už za mnou.:)
      Ďakujem ešte raz veľmi pekne, nesmierne ma teší to, že sa ti páčila.:) Nevieš si ani predstaviť. Čo sa týka ďalšej tvorby - nesľubujem, no ak by náhodou, určite sa to už bude niesť v oveľa pozitívnejšom duchu, tak ako mám vo zvyku.:D
      Taktiež prajem všetko len to dobré a zatiaľ sa maj krásne.:)♥

      Odstrániť
    2. Ó, tak to ty si kreslila? Ja som si vôbec nevšimla ten podpis, úplne mi splynul :D Júj, a mne vždy píšeš, že nemáš talent a že by si také záložky nespravila...ha! Ja som vedela, že to nie je pravda :D Veronika, veď to je úplne super a krásne♥^.^♥ Ja neviem vôbec kresliť (výnimkou sú líštičky, ktoré sa ako tak podarili :D) a tak by som chcela...ale toto je super! Mne to pripomenulo tie obrázky, ktoré vidím občas na nete od profesionálov, ktorý ich ešte potom domaľujú a tak...a teraz zistím, že vieš aj maľovať. Takže nie len tvorba, ale aj kresby očakávam...a možno aj DIY od teba :D
      A som rada, veľmi šťastná, že sa to dá zvládnuť ;) Ja tieto stresové situácie zvládam vážne zle a vždy ma mrzí, keď sa v nich taktiež niekto ocitne. Minule som sa snažila upokojiť a povzbudiť kamarátku, ktorá sa so mnou a s Lily vybrala na prechádzku a keď mi porozprávala, čo všetko sa na ňu sype, tak som len nemo na ňu pozerala. Tak mi jej bolo ľúto a pochopila som, že ja sa mám ako v raji. No len problém bol v tom, že ja radšej komunikujem s písanými slovami, vtedy ma aj niečo normálne napadne, ale ak mám hovoriť, fú, tak som v konci :D Takže veľa povzbudivých slov zo mňa nevyšlo :/ No naozaj som rada, že sa to v tvojom prípade dáva do normálu, držím palce ;))
      A naozaj sa mi nesmierne páčila, to mi ver. Úplne si ma prekvapila a budem dúfať, že Múza ešte príde ^.^ Tvoje poviedky, recenzie a celú tvoju tvorbu si vždy neskutočne rada prečítam :)

      Odstrániť
    3. Kreslila som to podľa predlohy, tak možno preto.:) Našla som to na Instagrame a tak veľmi sa mi to zapáčilo, že som jednoducho neodolala a musela si to skúsiť nakresliť aj sama a síce to nie je dokonalé + čím dlhšie sa na to pozerám, tým viac chýb tam vidím, no je to moje. A ďakujem ešte raz.♥
      Každý nesieme svoj vlastný kríž a každého z nás trápi niečo iné, čo na naše plecia môže klásť priveľkú váhu, hoci pri porovnávaní s inými sa to môže zdať ako banalita. Preto netreba porovnávať. A čo sa týka pomoci, niekedy úplne stačí, že tomu človeku venuješ svoj čas a vypočuješ si ho.:) Občas je to dokonca viac ako nejaké slová a ona to určite chápe a cení si to.;)
      Ďakujem z celého srdca Mony.♥ Budem sa snažiť, aby pani Múza prišla na návštevu čo najskôr.;)

      Odstrániť
  2. Po každej búrke zas vyjde slnko a zaženie chmary na našej duši. A zas nebyť obcasnych búrok ktoré precistia a zmiju kalne usadeniny tam hlboko v nás by sme si ani neuvedomili akí šťastní sme a aké maličkosti v nás ten pocit vyvolávajú.
    Krásne napísaný príbeh s čistou myšlienkou. Pri mojej kychajucej a kaslajucej agonii potěšil a chorobu z tela posunul zas o krôčik preč z mokich útrob.
    Obdivujem aj tvoj talent na kreslenie mne to jednoducho nejde ale rada sa kocham obrázkami niekoho iného. Teším sa na tvoju ďalšiu tvorbu snáď sa ešte niečím pochvalis

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Súhlasím. Ak by nebolo tých horších dní, nevedeli by sme si ceniť tie lepšie.:) A rovnako tak by aj maličkosti všedných dní ostali v zabudnutí, i keď vlastne niektorí z nás ich nevedia oceniť tak či tak.
      Ďakujem naozaj veľmi krásne.:) Som rada, že aj napriek svojej ponurej atmosfére sa mu to podarilo a prajem skoré uzdravenie.;) Snáď sa pri mne pani Múza ešte zastaví a budem tak môcť prispieť niečim novým.

      Odstrániť

Vopred veľmi pekne ďakujem za každý jeden komentár. :)